OBYČAJNÉ STRÁNKY

VENOVANÉ (NE)OBYČAJNÝM ĽUĎOM

Viera - môj príbeh

Rok 2000.
Pre niekoho magický,
pre niekoho jeden z ďalších...

Pre mňa - zlomový.
V mojom doterajšom živote najvýznamnejší.
Pred i po
bolo tiež mnoho významných, zlomových udalostí,
ale v tomto roku sa udialo niečo,
čo presahuje ľudské chápanie.

Bola som bez práce už druhý rok.
Pridala som sa k dobrovoľníckej práci ako radový pracovník.
Žiadne spravovanie niakeho "majetku", financií....
Nie, bola to práca v "teréne".
Nemáte z toho ani halier, všetko si hradíte.
Cestovné, stravu, proste všetko.
Až vtedy som pochopila,
čo je to dobrovoľníctvo.

Prechádzali sme psychologickým školením,
celé to bolo spojené s reálnym životom.
Nebola to žiadna prechádzka,
a už vôbec nie prechádzka ružovým sadom.
Tvrdá teória, tvrdá realita.
Ale bolo to krásne...

Cez dobrovoľníctvo som sa dostala k "zamestnaniu",
robila som osobnú asistentku zdravotne postihnutým mladým ľuďom.
Uvádzam "úradný názov".
Pretože nechápem,
čo je to zdravotné postihnutie.
Keď niekto má detskú obrnu,
keď trpí epileptickými záchvatmi,
keď má taký či onaký syndróm,
keď ....
Je postihnutý? To znie ako "potrestaný"...
Nie, nie je to trest,
len niekto dostane do vienka niečoho akurát,
niekto viac a niekto menej.

Túto "prácu" som robila pol roka.
Odmena za ňu vystačila len na zakúpenie električenky.
Celý môj program bol podriadený programu dotyčnej osoby.
24 hodín.
Na to treba mať dobré zázemie v rodine.
Ja som ho mala.
Prečo som to robila len pol roka?
Pre nenásytnosť tých,
čo majú na starosti vedenie takýchto nadácií.
Svoje neskutočné sebectvo, pýchu...
zakrývajú maskou,
ktorej názov je tak honosný, tak dojímavý:
pomoc postihnutým...

Snáď poznáte, vy čo ste z Bratislavy, malú kaviarničku "Radnička".
S jej zamestnancami som strávila mnohé krásne chvíle...

Prišlo adventné obdobie.
A vtedy sa to stalo.
Počas jednej omše v tomto období
SA MA DOTKOL BOH !

Sú to silné slová, ale  ten zážitok bol ešte silnejší.
Na to slová neexistujú, to sa musí zažiť.

O mojej viere napíšem viac,
teraz len krátka stať,
aby ste boli, ako sa hovorí, v obraze.

Sme traja súrodenci - neboli sme pokrstení ani jeden.
Nie je to výčitka mojim rodičom, je to holý fakt.
Až neskôr, keď sa vypisovali isté papiere, som zistila,
že obaja rodičia boli pokrstení,
mali prvé sväté prijímanie,
mama aj sviatosť birmovania
a sobáš mali aj v kostole.
Ale vieru nepraktizovali.
Len jedno poviem, teda napíšem,
ich život bol a je podľa viery.
A to odovzdali aj nám.

Ale vrátim sa do roku 2000.
Ako to, že som bola na omši?
Môj manžel je veriaci, pochádza z veriacej rodiny.
Presne 5 mesiacov po narodení prvého dieťaťa
som prijala krst,
hneď nasledovalo prvé sväté prijímanie,
sobáš
a krst našej dcérky.
To všetko sa udialo počas jednej letnej soboty.

Vieru som však nemala.
Do kostola som občas s manželom zašla ešte pred pokrstením,
aj potom,
neskôr, keď sme sa presťahovali,
už nie.
O výchovu detí vo viere sa staral manžel.

Až po rokoch som sa akosi odhodlala.
A Veľkú noc v roku 2000 som vnímala už inak.
Dovtedy som veľkonočné sviatky nemala rada.
Všetko to prichádzalo samo,
nenápadne, pomaličky.

A vtedy,
"keď , sa to stalo",
mi po tvári stekali malé slzičky šťastia,
neskutočnej radosti a vďaky.

 
VAŠE KRÁTKE ODKAZY



Stránky založené dňa: 02.04.2007

Darček od Neny - ďakujem.
Můj příběh...




ĎAKUJEM VÁM ZA NÁVŠTEVU