Ťažko napísať o tejto téme len zopár riadkov.
Je nám spoločníčkou po celý život.
V tejto časti sa zmienim o tom,
čo môžem,
čo nemusím
a
čo je môjmu srdcu veľmi milé.
~~~
V detstve som sa určite stretávala
s hudbou,
len som si ju akosi neuvedomovala,
plynula popri mne nepovšimnutá.
Pripisujem to aj tomu,
že sme okrem školy boli neustále vonku
a dostupné technické vymoženosti
- rozhlas po drôte a televízor -
boli doma a veľmi sa nepúšťali ...
Neskôr,
najmä v čase,
keď som chodievala na prázdniny do Čiech,
sme so sesternicou vyhľadávali všetky možné
a hlavne dostupné rozhlasové relácie,
aby sme si mohli vypočuť
našich obľúbených spevákov a speváčky.
Chodila som aj na letné tábory.
Tam vstúpila do môjho života
hra na gitaru
a
spoločný spev pri táboráku.
Na gitaru som nevedela hrať,
no spievala som rada ....
Na gitaru - "obyčajnú španielku"
som sa chodila pozerať len do výkladu s hudobninami.
Stála okolo 200,- Kčs.
Ostalo len pri snívaní...
Všetci sme prešli hodinami
hudobnej výchovy.
Ja som perfektne ovládala teóriu,
vedela som "vyťukať" melódie.
Ale bol tu jeden kameň úrazu:
Pani učiteľka ma vyzvala,
aby som spievala - znamenalo to jednotku z HV.
Ak nie, bude dvojka.
Presviedčanie trvalo z jej strany veľmi dlho.
Ale dostala som dvojku,
žiadne spievanie nebolo.
NIKDY.
Ale tú pani učiteľku mám rada dodnes.
A raz sa niečo stalo.
Mali sme počúvať vážnu hudbu.
Pustila nám
"Vltavu"
z cyklu "Má vlast" od Bedřicha Smetanu.
A čo sa vtedy stalo?
Je to trošku obšírnejšie rozprávanie
a hodí sa skôr na túto časť stránok:
